Ako je to s neverou?
V poslednej dobe mi v hlave vŕta otázka. Ako viete keď niekoho milujete? Nemyslím to prvotné pobláznenie, keď sa každé stretnutie mení na minútové hlboké pohľady z očí do očí . Ani nemám na myslieť, to keď je sex tak dobrý, že si hovoríte, to musí byť láska až za hrob.
Hovorí sa, že prvotné pobláznenie , respektíve obdobie zamilovanosti trvá 2 roky, to by celkom vystihovalo krivku životnosti mojich vzťahov, (o ktorých som samozrejme bola presvedčená, že sú forever and ever.) Pozorujem okolo seba páry a každý je iný. Niektoré by si zaslúžili terapiu, niektoré obdivujem a hovorím si, že však aj ja raz a niektorým by som strašne rada povedala, že nech už sa sakra rozídu, lebo sa na tie ich malicherné hádky už nedá pozerať. Takže ešte raz, ako viete , že niekoho naozaj milujete? V dnešnej dobe (ale vlastne vo všetkých dobách, pretože ľudia sa zas až tak nemenia), sa určitým ľudom láska zamení za pohodlnosť. Pretože rozchody v dospelosti už nie sú iba o slzách.
Rozchody v dospelosti sú o majetkoch, priateľoch, sťahovaní sa, vysvetľovaní babičke , sesterniciam, prečo daná osoba už na oslavu nikdy nedorazí alebo v niektorých prípadoch o hľadaní celých nových sociálnych kruhov. A to sa ľudom nechce. Keď som bola teenager nebola som neveru zďaleka ani cítiť. Neviem, či to je tým, že pochádzam z Trnavy, kde sa na začiatkoch 2000 miesil hiphop a katolícka výchova. V Trnave sa v určitých časoch nepodvádzalo. Mesto bolo malé a akonáhle vás niekto videl s inou osobou ako bola vaša “oficiálna”, mali ste na výber dve možnosti. Buď to poviete vy alebo to povedia tej dotyčnej polovičke oni. Bol to nátlak okolia, trošku taká neoficiálna dozorná rada, vaše svedomie, všade kam ste sa pohli.
Teenegari sú v tomto oproti dospelým v niečom napred. Ich čierno biele videnie sveta nedá priestor pre pohodlnosť a ospravedlňovanie podvádzania. Proste ak sa niečo stane, treba to riešiť. Dospelácky prístup je ututlať to dokým sa dá. Lebo však sú tu vyššie priority…Rada by som si myslela, že keď naozaj milujete, nepodvádzate. Že keď ste s tou správnou osobou, majú ľudia voči sebe natoľko rešpekt, že vedia ovládnuť svoju túžbu. Ale vedia? Existuje vôbec niečo ako láska na celý život? Rada by som si urobila prieskum slovenských domácností a videla tie páry, ktoré spolu prežili roky a roky. Každý má svoj príbeh, úspešní podnikatelia a ich tajné milenky ale aj policajti a ich tajní milenci. V spoločnosti je toľko vecí o ktorých sa ne-hovorí a predsa tam sú. Môžete niekoho milovať a predsa ho podvádzať?
A čo je vôbec podvod. Sexting na diaľku s ľudmi, s ktorými sa nikdy nestretnete? Pozeranie porna? Café každý pondelok z bývalým spolužiakom alebo pravidelné flirtovanie s kolegom na obedoch? Je podvod fyzický alebo psychický? A má sa o ňom hovoriť nahlas? Za svoj pomerne krátky život – aspoň dúfam, že roky a roky sú predomnou, som si neveru užila z každého uhla. Pozerala sa ako moji expriatelia ostávajú do noci hore a chichúňajú sa na facebookových správach, tolerovala ich odmeranosť, našla nielen sexting s bývalou milenkou ale aj rovno bývalú milenku so zubnou kefkou v ruke v kúpeľni. Z môjho zaprisahania a trnavskej výchovy, že toto by som ja nikdy ostali po rokoch len prázdne slová. Schovávanie správ, premenovanie si čísla na kamarátkine, Zatĺkanie alebo len nepostovanie na instagram pri mojom výlete do Amsterdamu. Veď, čo nie je na sociálnych médiách ako by nebolo. Alebo? Ako to máte vy- ste šťastní, keď večer prídete domov a nájdete tam svojho partnera/ partnerku? Túžite po nich? Alebo je načase položiť si podobnú otázku ako si kladiem v poslednej dobe ja? A ak áno, aká je odpoveď? Ako viete, keď človeka nemilujete? Dajte mi vedieť, som zvedavá!